Monika Kováčová
PROJEKT BATOLÁRIUM – OD NULY AŽ K TROM
(Poznámky k príprave prvých predstavení pre deti od desiatich mesiacov do dvoch rokov na Slovensku – Batolárium, AKVAbatoláRIUM, FARbatoláRIUM)
KRÁTKA HISTÓRIA ALEBO OD BODU NULA
Koncom 80-tych rokov si súrodenci Roberto a Valeria Frabetti z bolognského divadla La Baracca všimli, že na ich predstaveniach pre deti od troch rokov pribúda stale viac batoliat, ktoré rovnako ako ich starší súkmeňovci sedeli, vnímali a reagovali na to, čo sa deje na scéne. Práve preto sa v roku 1987 rozhodli vytvoriť predstavenie priamo určené pre najmladšie deti (od 1 do 4 rokov). Malo názov Voda a trvalo 15–20 minút. Charakterizovali ho krásne obrazy, minimum slov a pokojná atmosféra. Jednoduchý príbeh hovoril o kvapke, ktorá utiekla z vodovodného kohútika, aby spoznala svet. Divadlo La Baracca v tomto roku začalo spolupracovať aj s bolognskými materskými školami, vytvorili projekt ,,Il teatro e il nodo” (Divadlo a materská škola) a vznikol tak užší kontakt medzi umelcami, umelkyňami a odborníčkami, odborníkmi na vzdelávanie. Neskôr sa k Talianom v tvorbe pre túto vekovú kategóriu pridali aj Francúzsko, Španielsko, Nemecko, Rakúsko, Poľsko, Slovinsko, Veľká Británia a mnohí ďalší. Začali rásť produkcie vytvárané profesionálmi a profesionálkami, ktorí/ktoré kladú dôraz na potreby tých najmenších a uprednostňujú nežnú atmosféru a herecký prejav, vizuálnu, zvukovú, fyzickú ako aj haptickú stránku predstavenia, pričom slová sa dostávajú skôr do úzadia. Tento mladý, ale výrazný fenomén sa nazýva Theatre for Very Young[1]. V roku 2005 La Baracca vytvorila program Small size, ktorý je zameraný na vnímanie divadla pre najmladšie deti organizovaním rôznych festivalov, kurzov, tematických workshopov i priamou podporou produkcií pre túto vekovú kategóriu. Jednou z jeho najvýznamnejších udalostí sa stal festival ”Visions of future, visions of theatre – Festival of culture and theatre for early childhood”[2], ktorý podporuje ASSITEJ. V súčasnosti pracuje vo svete mnoho divadiel, festivalov a centier, ktoré sa programovo venujú divákom a diváčkam od narodenia.
PREČO DIVADLO PRE DETI OD 0 ROKOV?
Divadlo už aj pre bábätká a batoľatá? Má to vôbec zmysel? Medzi ôsmym a dvanástym mesiacom si dieťa začína pamätať aj predmety, ktoré nevidí priamo pred sebou a uvedomovať si seba vo vonkajšom svete. V období medzi prvým a druhým rokom prechádza z pasívneho pozorovania sveta zmyslami a jeho aktívneho skúmania pomocou opakovania, zobrazovania a symbolov – ide o takzvanú symbolickú fázu (keď sa z piesku stáva múka, z o škatúľ autíčka). Pomocou nej si dieťa prispôsobuje okolitý svet a učí sa mu rozumieť: ,,Dítě je nuceno se bez přestání přizpůsobovat jednak sociálnímu světu starších osob, jejichž zájmy a pravidla jsou mu cizí, jednak fyzikálnímu světu, který ještě dobře nechápe. Není s to uspokojovat své citové i intelektuální potřeby, když se vyrovnává s tímto prostředím, jemuž se dospělý člověk celkem dobře přizpůsobuje. Čím je dítě mladší, tím méně dokonalá je jeho adaptace. Pro jeho citovou a intelektuální rovnováhu je tedy nezbytné, aby mohlo vykonávat činnosti, které by nebyly motivovány adaptací ke skutečnosti, ale naopak asimilací skutečnosti k sobě samému, bez nátlaku a sankcí”.[3] A práve v tomto momente sa dostávame ku hre. Slobodnej, spontánnej, dobrovoľnej, zaujímavej, radostnej, imaginatívnej hre. Počas tohto obdobia je dôležitý prechod od hier manipulačných k hrám symbolickým, ktoré v sebe ukrývajú zárodky divadla. U detí sa tiež rozvíja pohyb a verbálne myslenie. Dokážu už v tomto období precíznejšie prejaviť svoje emócie a potreby. Zároveň si začínajú uvedomovať prítomnosť ďalších detí a pomaly sa k nim v hrách pripájať. Podľa knihy Behind the Scenes: Creating theatre for very young[4] majú batoľatá rady: skrývanie a vykúkanie, rozbaľovanie a objavovanie, pohyby a rytmus, rutinu a opakovanie, uverenie a transformáciu, zvuky a hudbu. Toľko teória. V praxi však máme pred sebou výzvu v podobe skupiny rôznorodých malých ľudí od desiatich mesiacov do troch rokov, ktorí s potešením ignorujú všetky teórie, napredujú vlastným tempom a dokážu v každom momente prekvapiť.
PRVÉ KROKY
Z Bábkového divadla na Rázcestí v Banskej Bystrici vzišla v roku 2011 od riaditeľky Ivety Škripkovej a umeleckého šéfa Mariána Pecka[5] ponuka, či by som nechcela byť prvá na Slovensku, ktorá sa o predstavenie pre najmenších pokúsi. A ja som ju prijala. Bez toho, aby som vedela do čoho vstupujem a čo by mohlo batoľatá zaujať. Z obdobia do troch rokov máme najmenej spomienok. Ak vôbec nejaké. Ja osobne len jednu – veľkého čierneho psa na schodoch do nášho nového domu. Vždy lepšie ako sestrina prvá spomienka, keď som ju už z neznámeho dôvodu držala za vlasy a búchala jej hlavu o stenu. Zo spomienok toho teda veľa neodvodím. Čo, preboha, batoľatá zaujíma!? Ako vytvoriť niečo zmysluplné pre takúto špecifickú skupinu? Čo je vlastne to niečo?
Čím dlhšie skúmam tvorbu pre deti do troch rokov, tým viac si myslím, že nie sú rozdiely v tvorbe pre batoľatá a iné vekové kategórie: ,,Děti neexistují – existují lidé; ovšem s odlišnou pojmovou škálou, zásobou zkušeností, odlišnými nutkaními, jinou hrou citů”.[6] Vnímanie akcie, toho počiatočného ja konám, ty sa pozeráš je bez veku. Akurát v tomto prípade je pozeranie mnohokrát spojené s ,,ja to chcem skúsiť”. A niekedy aj ,,JA TO MUSÍM SKÚSIŤ. HNEĎ!”. Je odbremenené od pravidiel a konvencií, ktoré postupnou socializáciou nadobúdame. A tak sa mnohokrát jedinou brzdou medzi odhodlane sa plaziacim dieťaťom a papierom, na ktorom práve vyrástol pás čerstvo namaľovanej zelenej trávy, stáva ruka rodiča na detskom členku.
Projekt, v rámci ktorého produkcie pre najmenších vznikali, sme nazvali Batolárium. Laboratórium pre batoľatá.[7] A pre nás. Počas prípravy sme robili vlastne to isté, čo sme chceli ponúknuť našim budúcim divákom a diváčkam – slobodne sme sa pohybovali po priestore, dotýkali sme sa (zvolenej témy, všetkých materiálov, niekedy aj seba navzájom), skúmali sme atď. Vracali sme sa k jednoduchosti. Mnohokrát formou pokus – omyl. Množné číslo používam zámerne. Jednostaj sme sa navzájom s herečkami a hercami inšpirovali, rozprávali, počúvali a konečný tvar je výsledkom spoločných hľadaní. Po vysvetlení množné číslo pokračuje. Vytvorili sme tri predstavenia Batolárium (október 2011, hrajú: Ivana Kováčová/Veronika Fekiačová a Tomáš Pohorelec) – o tom, čo stúpa, čo padá, o veciach medzi nebom a zemou, AKVAbatoláRIUM (apríl 2012, hrajú: Mária Šamajová/Juraj Smutný) – výprava z kúpeľne až do mora pre tých, čo sú vo vode (plodovej) aj za vodou a FARbatoláRIUM (jún 2013, hrajú: Marianna Mackurová/Peter Butkovský) – zavŕšenie trilógie v podobe farebno-papierovej produkcie pre deti a ich rodičov všetkých farieb. Spoločne majú za sebou viac ako 100 repríz, účasť na domácich scénach i v zahraničí, hosťovanie v materských centrách a nomináciu na Cenu Stana Radiča za objav rok na festival Kremnické gagy 2012. To sú výsledky, ale teraz sa vrátim v čase pred znamienko rovná sa, keď bolo ešte v rovniciach veľa neznámych.
A Z NOSA SA SRDCE STALO…
Pri tvorbe prvej produkcie nám vyhovovala intimita a bezbariérovosť hracieho priestoru – bývalá terasa s rozmermi 7×8 metrov, teraz už obmurovaná, ktorú banskobystrickí diváci a diváčky poznajú ako Teátrium – ako aj prirodzené osvetlenie prenikajúce z veľkých okien. Rozhodli sme sa tieto vlastnosti rešpektovať a ponúkli nám východisko pri hľadaní vzťahov medzi priestorom, hercom/herečkou a publikom.
Základnou filozofiou pri zostavovaní koncepcie a vytváraní scénografie (autorka: Františka Fehérová) v rámci Batolárií bolo, že deti môžu a majú právo. Môžu sa dotýkať scény a rekvizít, môžu sa voľne pohybovať, pýtať sa, slintať, puknúť, plakať, smiať sa. Majú právo stretávať sa s dospelými, ktorí v nich vidia ľudské bytosti. Majú právo cítiť sa bezpečne a rozumieť tomu, čo sa okolo nich deje. Každé dieťa, ktoré sa vyberie do priestoru, sa aspoň na moment obráti dozadu a kontroluje, či tam sedí rodič, ku ktorému sa v prípade potreby môže stále vrátiť. Divadlo pre najmenších teda nie je len o tvorbe produkcií, ale aj o dialógu s najdôležitejším osobami v živote dieťaťa. Práve oni svojim výberom rozhodujú, aké podnety prijíma počas prvých rokov svojho života, vysvetľujú mu okolitý svet. A deti nezostávajú svojim rodičom a starým rodičom nič dlžné. Navracajú ich späť k hravosti. Našou úlohou bolo vytvoriť deťom a ich rodičom priestor, v ktorom by sa s divadlom mohli slobodne stretávať.
Najzávažnejšou otázkou, ktorá počas skúšok vznikla bola otázka komunikácie: Ako s batoľatami a ich rodičmi komunikovať? Od začiatku sme sa snažili nájsť cestu ako nadviazať na symbolickú fázu. Jednotlivé akcie sme založili na transformácií predmetov, na možnosti premieňať bežné, známe veci na veci magické. A tak sa v Batoláriu stáva z klaunského nosa búchajúce srdce a vo Farbatoláriu sa pokrčený papier namočením kúska do čiernej farby mení na nos ľadového medveďa, z červenej machule na ruke sa pridaním siedmich čiernych bodiek stane lietajúca lienka.
Zmenil sa aj herecký prejav. Nehľadali sme postavy, ale odhadzovali sme všetko nepotrebné, čo bránilo byť prítomnými a autentickými. Postupne sme sa s hercami a herečkami učili ako sa neuzatvárať do seba, ale otvárať jednotlivé akcie smerom k publiku. Už od začiatku sa herečka alebo herec (v prípade Batolária aj hudobník) snaží deti a rodičov citlivo, po špičkách uviesť do sveta divadla stvoreného zo živej hudby, zvukov, hlasov, pohybov, dotykov, slov. Nastoľuje atmosféru stretnutia. Rozpráva sa s publikom veľmi prirodzene a nenútene, bez akýchkoľvek grimás a šušlavých zdrobnenín, ktoré v niektorých ľuďoch vyvoláva pohľad na malé dieťa: ,,Herec sa snaží o hľadanie takého gesta a predstavovaného znaku, ktoré sú vzhľadom na publikum komunikatívne. Treba naslúchať, čo sa deje v duši publika, čo akceptuje. Publikum má vlastný rytmus, bojí sa alebo nie, plače, lebo počuje prihlasný zvuk alebo sa začína nudiť. A ty ako herec, musíš na nich čakať, byť trpezlivým, vážiť každé gesto a slovo a až potom sa ,,nechať uniesť”. Akcie musia byť vierohodné a nie sa dokonale držať plánu”. (Roberto Frabetti) Herec alebo herečka iniciuje hru. Nepredvádza, ale ukazuje, vytvára priamo tu a teraz. Dovoľuje veciam vznikať pred očami detí. V AKVAbatoláRIU sa z hubiek na umývanie a štipcov stávajú slnko, krab, vtáky. Plienka na utrenie rozliatej vody sa mení na kvet vyvolávajúci kýchanie, či labuť alebo lodnú plachtu pripevnenú na trup lode, pri ktorom by sme ešte pred pár sekundami tvrdili, že ide o obyčajný dáždnik. Z peny vzniká slimačí domček a jeho vlastník vytvorený z ruky za sebou zanecháva neslizkú penovú stopu.
Nejde tu o vzdelávanie, ale snahu sprostredkovať zážitok – ponúknuť možnosť dotknúť sa, pocítiť, zasiahnuť, či úplne zmeniť akciu. Práve preto sú jednotlivé produkcie vytvárané ako voľnejšia štruktúra, v rámci ktorej sa dá na vzniknutú situáciu reagovať. Chceme, aby sa batoľatá v divadelnom prostredí cítili príjemne a uvoľnene, snažíme sa, aby sa dianie napájalo na ich každodenný život a neočakávaným spôsobom ho rozvíjalo. Pohľad tých najmladších na veci, ktoré sa okolo nich dejú nás zaujíma. Ak svoj názor prejavia, herečka alebo herec sa s ním snažia pracovať. Dôležitá je bytostná prítomnosť herca alebo herečky ,,na scéne”. Sú tam pre deti a ich rodičov. Nejde však o babysitting a odkladanie detí do detských kútikov v štýle veľkých nákupných centier! Aj keď si Batoláriá našli divácku základňu v ,,etnorodičoch”, ktorí zážitky s deťmi zdieľajú, zároveň poznajú a chcú spoznávať svoje deti, vedia, kedy ich môžu nechať voľne sa pohybovať a kedy ich treba usmerniť (vďaka za nich!), objavia sa občas aj takí, ktorí potreby dieťaťa/herca/herečky nerešpektujú. Zažili sme rodičov, ktorí dieťa posotia dopredu, aby bolo aktívnejšie tak ako ostatné deti, aj keď ono chce len sedieť a dívať sa, takých, ktorých nerešpektujú rekvizity, ani ostatných a učia to aj svojich potomkov, ale aj takých, ktorí ponížia dieťa a keďže naďalej nespĺňa ich predstavy o správnom dieťati, odvedú ho za trest preč.
Keďže herečka alebo herec musí byť po celý čas schopná/schopný vnímať vonkajšie podnety prichádzajúce od detí, reagovať na ne a v divadle nastal baby boom, inscenačný tím sa počas skúšobného obdobia prvého Batolária rozrástol o prizvaných interných pozorovateľov a pozorovateľky vo veku od 10 mesiacov do 2,5 roka. Lara (11 mesiacov) ukázala, akým silným impulzom je živá hudba a že keď už dieťa drží héliom naplnený balón v rukách, stáva sa automaticky jeho nevymáhateľným vlastníctvom. Lukáš (2,5 roka) nám veľmi rýchlo vysvetlil, že žiadny akordeón sa v Batoláriu používať nebude a mydlové bubliny sú neprekonateľná vec, takže ich treba presunúť až úplne na záver. Daniel (10 mesiacov) po každej akcii, ktorá sa mu zdala zaujímavá, zatlieskal. Zároveň sa nám neustále otvára otázka ako dokáže skupina divákov, diváčok v tomto prípade ovplyvňovať a smerovať herca, herečku.
Keďže deti do troch rokov potrebujú neustále prijímať nové impulzy, aby sa udržala ich pozornosť, postupne sme trieštili príbeh na drobné situácie podfarbené živou hudbou, zvukom predmetov alebo ľudským hlasom. Snažili sme sa striedať rýchle a upokojujúce, komické a poetické, prekvapovať, ale nevyľakať, len nestratiť ani na moment ich pozornosť! Postupne sme však zistili, že je to presne opačne: nie my máme viesť ich, ale oni si vedú nás. Niekedy trpezlivo, niekedy netrpezlivo. Tieto stretnutia majú úplne iný čas a deti si ho vedia vypýtať presne toľko, koľko potrebujú. Rýchlosť striedania situácií teda vždy závisí od konkrétnej skupiny.
Veľký dôraz bol vo všetkých troch Batoláriách kladený na dotyky. Vo Farbatoláriu si čierno-biely origami tučniak namočí zobák do farby a dáva deťom a rodičom pusy na ruku, dve maliarske štetky namočené do vody, ktoré sa správajú ako detské nohy, pricupkajú k deťom a príjemne ich hladia. Štetinatá húsenica z Batolária preliezajúca cez ľudí sa mení na šatkového motýľa, ktorý na nich pristáva. V AKVabatoláRIU na začiatku prší, najprv len cez zvuk vody, potom cez hercove/herečkine prsty na detské ruky, nohy, nosy. Len padajúca voda je nahradená dotykom.
Zámerne som sa počas predchádzajúcich riadkov vyhýbala pri označovaní Batolárií slovám predstavenie, inscenácia. Počas skúšania AKVAbatoláRIA sme zmenili termín príprava predstavenia na termín príprava stretávania. Už samotné slovo stretnutie evokuje konkrétnejšiu atmosféru. Ako keď si pozvete niekoho domov na návštevu. Toto prirovnanie nie je náhodné. Deti v tomto veku milujú veci, ktoré sa opakujú, rituály. Aj preto sa stále vracajú do divadla a herci/herečky už mnohé z nich poznajú po mene.
Vďaka vyššie spomenutým vnútorným nastaveniam je každé stretnutie unikátne, má svoj vlastný rytmus. Roberto Frabetti ho veľmi presne nazýva rytmus stretnutia. Ide o ,,rytmus vytvorený skúšaním a poznávaním ostatných, ich jedinečností a odlišností. To je jednou z mnohých a najdôležitejších charakteristík divadla pre deti. (…) Pretože deti majú právo fungovať s dospelými, ktorí ich rešpektujú ako ľudské bytosti. Umenie a divadlo môže reprezentovať krajinu, kde sú takéto stretnutia možné, kde ostatné priestory a časy môžu splynúť a dovoliť nám dotknúť sa vláken našej najhlbšej senzibility”.[8] Dovoľuje dieťaťu vnímať, vytvárať si vlastný názor a prejaviť ho. Zapája ho do hry a pracuje s ním. Toto publikum nie je len prijímajúce, ale aj vyžadujúce. Takto sa úplne spontánne rodí interaktivita, aj vďaka nej rozdelenie na javisko a hľadisko veľmi rýchlo zaniká. V Batoláriu Ivka Kováčová vytvára pomocou rolničiek a odtlačku pier s rúžom na svojej ruke tvár s očami a ústami, ktorá zrkadlovo kopíruje mimiku detí. V AKVAbatoláRIU deti oblečené v ochrannom pracovnom odeve (pršiplášte a gumáky) alebo úplne nahé prenášajú vodu vo vedierkach do veľkého bazéna (často aj mimo neho) a vytvárajú si vlastné more.
Stretnutie pokračuje aj po odchode herca alebo herečky zo scény: deti môžu s rodičmi zostať v divadle tak dlho ako chcú a hrať sa z rekvizitami. Po AKVAbatoláRIU napríklad končia všetky deti mokré a mnohokrát aj nahé v bazéne naplnenom ich morom, po FARbatoláRIU si maľujú vlastnú predstavu sveta na veľký bal papiera.
Úvodní obrázek: Batolárium (Bábkové divadlo na Rázcestí). Foto: archiv BDNR
[1] Divadlo pre najmladších, používajú sa napríklad aj výrazy Early years theatre, Baby theatre
[2] Vízie budúcnosti, vízie divadla – Festival kultúry a divadla pre najmladších.
[3] PIAGET, Jean; INHELDEROVÁ, Bärbel. Psychologie dítěte. 2. vyd. Praha: Portál, 1997, s. 21. ISBN 80-7178-608-X.
[4] V zákulisí: Vytváranie divadla pre najmladších
[5] Režisér Marián Pecko sa stal počas projektu mojim mentorom – sledoval, inšpiroval, radil, nesúhlasil i súhlasil.
[6] KORCZAK, Janusz: Jak milovat dítě. 1. vyd. Praha: MAKE*detail, 2012, s. 21. ISBN: 978-80-905124-4-3.
[7] Obdobie batoľaťa trvá od prvého do tretieho roku života. V tomto príspevku ho budem používať na deti od 10 mesiacov, keďže to je spodná veková hranica našich divákov a diváčok.
[8] Preložené z anglického originálu: http://www.transeuropetheatre.it/pdf/messaggio%20Roberto_Frabetti_eng.pdf