Viktor Fuček
PERFORMATÍVNE PRÍSTUPY V PRIESTOROVEJ TVORBE
V súčasnom umení a pedagogike sa zameriavam na rozšírenie možností vizuálnej performancie v kontexte priestorovej tvorby. Tento prístup môžeme označiť za performatívny priestorový prieskum, ktorý je zameraný na citlivé vnímanie a interpretáciu konkrétneho miesta s cieľom odhaliť jeho latentné aspekty. Aplikovaný performatívny prístup[1], integrovaný do urbanizmu a architektúry, využíva svoj rozsiahly sociálno-kultúrno-politický dosah na prehĺbenie porozumenia a interakcie s verejným priestorom. Performancia sa prejavuje ako významný nástroj na skúmanie sociálnych realít a poukazuje na súčasné nezrovnalosti vo svete. Priestor, prostredie, čas a použité materiály sú reinterpretované skrze dynamický a „živý“ proces, ktorý stimuluje rozvoj našich skúseností a chápania spoločných priestorov. Percepcia architektúry ako siete vzájomných vzťahov napomáha hlbšej sociálnej transformácii a zvyšuje náš zmysel pre spolupatričnosť s miestom.
Významné je tiež posúdenie rôznych aktérov, živých aj neživých, ktorí sú súčasťou daného priestoru. Ak vnímame priestor ako živú entitu, naplnenú vnútornými vzájomnými interakciami, potom vzájomné pôsobenie s ňou, skrze aktívny prístup, napĺňa požiadavku po komplexnejšom uchopení.Doposiaľ sa stavebná prax zameriavala predovšetkým na objekty ako výsledky dizajnérskeho prístupu. Napĺňanie spoločenskej potreby architektúry a urbanizmu, hlavne v podobe zastavaného priestoru, prihliada prevažne na pragmatické záujmy. Predtým dominantne orientovaná na dizajnérsky prístup, súčasná stavebná prax sa zameriava na funkčné a pragmatistické aspekty bez dostatočného teoretického a empirického prehľadu o emočných a tvorivých dimenziách, ktoré sú kľúčové pre skutočné pochopenie a formovanie prostredia.
Aplikovaný prístup je navrhnutý za účelom psychosomatického priestorového výskumu a následnej harmonizácie prostredia. Ako nástroj navrhnutý na zdieľanie je použitý workshop, zacielený smerom k čo najširšej verejnosti. Je to snaha iniciovať sociálnu transformáciu, kde vzájomná empatia vedie ku konštantnej starostlivosti o zdieľaný svet. S týmto zámerom sa uskutočnili viaceré kurzy pre študentov Akadémie umení v Banskej Bystrici (workshop Telovej Performancie, 2020), Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (Sympózium JAMA, 2021) a Die Universität für angewandte Kunst vo Viedni (Practice Week, 2021).
Týmto spôsobom je aktivovaný senzorický aparát po predchádzajúcich cvičeniach pripravený na hlbšie zanorenie sa do priestorových kvalít, ich čítanie a vnímanie. Adekvátne nastavená percepcia napomáha uchopeniu rôznych kategórií prostredia a vnímanie materiálových, vzťahových a časopriestorových vlastností sa takto plne odhalí. Chodiť po priestore a nechať sa viesť intuíciou, rôznymi impulzami prichádzajúcimi z exteriority prežívanej reality aktualizuje náš senzorický aparát. Celý proces môžeme totižto vnímať ako kontinuálne performatívne nasadenie, kedy samotný priebeh nesie znaky hlbokého vnorenia do celku. Pri preskúmavaní, vnímaní, nasiakavaní do prostredia sa zameriavame na impulzy, ktoré skrze telo, myseľ ako aj celú entitu sú pretavované do pohybu a vnemu. Tento pohybový moment poskytuje komplexný a prepracovaný systém naladenia sa do prostredia, zvýšenie citlivosti k tokom energie, skúmanie rôznych vzťahov. Transponovanie prijímaných podnetov prebieha skrze ľudskú entitu ako komplexného vnemového algoritmu.
Dôležitým aspektom prieskumov je transformácia ktorá nastáva následne počas performancie. Je tu preto možná identifikácia s inými živými a neživými existenciami obývajúcimi urbánny priestor. Takto sa dostávajú do performatívneho výskumu znaky nového animizmu, termínu spojeného so šamanizmom a magickým spôsobom myslenia. Nový animizmus otvára možnosti týkajúce sa zjemňovania voči svetu, vzájomnej empatie a uzdravovania, pretože svet nevidí ako dualistický, hierarchický vzťah medzi človekom a inými ne-duševnými bytosťami a objektmi, ale ako vzťahovú sieť rôzne animovaných, entuziastických a agitovaných bytostí.[2]
Vychádzajúc zo súčasných kognitívnych a prírodných vied, ako aj z rôznych domorodých orálnych kultúr môžeme vnímať svet ako bohato pluralistickú a na príbehoch založenú kozmológiu, v ktorej je hmota živá. Naznačuje sa tu, že takáto vzťahová ontológia je v úzkom súlade s našou spontánnou percepčnou skúsenosťou; priviedla by nás späť k našim zmyslom a k prvenstvu zmyslového terénu, nariaďujúc úctivejší a etickejší vzťah k viac než ľudskému spoločenstvu zvierat, rastlín, pôdy, hôr, vôd a poveternostných podmienok, ktoré nás materiálne udržiavajú.[3]
V samotnej performatívnej práci s lokalitou je aplikovaná tiež metóda rodinných konštelácií, ktorá patrí do okruhu rodinných terapií využívaných v psychológii a v psychosomatike, a známa je aj pod názvom rodinná systémová terapia.Tento prístup zdôrazňuje, že nič a nikto neexistuje izolovane, ale všetky aspekty a prejavy existencie sú navzájom prepojené. Táto metóda ponúka pohľad na systém ako celok, v ktorom sme zakorenení a ktorý nás neustále ovplyvňuje. Prostredníctvom konštelácií môžeme rýchlo pochopiť skryté súvislosti a uskutočniť potrebné zmeny, zväčša s cieľom harmonizovať jednotlivé časti systému a aj naše vnútorné nevedomé obrazy reality. Konštelácie pomáhajú získať náhľad a dosiahnuť harmóniu v rôznych systémoch.
V rámci opisovaného výskumu bolo zrealizovaných viacero performancií vychádzajúcich z pôvodne rozvíjanej metódy s názvom „Architektúra vnútorných vzťahov“. Tento prístup bol rozdelený na dva základné celky. V prvom som sa zaoberal samotným hľadaním transdisciplinárnych prienikov performancie s architektúrou. Bolo zrealizovaných a predvedených viacero spôsobov s cieľom overiť pragmatickú možnosť využitia performancie ako nástroja na architektonické uvažovanie a navrhovanie. Viaceré performancie na túto tému sa udiali ako súčasť festivalov a udalosti, za ktoré by som spomenul Transart Communication Conference (2021), Festival Re-connection v rámci Prague Bienale (2021), Sympózium JAMA (2021), Die Angewandte Pre-Festival (2021) a Festival súčasného slovenského divadla a tanca Kiosk (2021).
Skôr „praktický“ výskum sa realizoval v rámci vyzvanej súťaže CirkulUM 2020 Galerie hlavního města Prahy (GHMP) na návrh umeleckej intervencie v rámci projektu „Socha pro veřejný prostor“ pre lokalitu Českého Hydrometeorologického ústavu sídliaceho v zámku v Komořanech na okraji Prahy. Nasledujúci rok 2021 opätovne pod názvom Triangil UM som sa zapojil do súťaže o lokalitu Praha – Kbely – lokalita U rumpálu a okolí. V oboch prípadoch bol v daných lokalitách realizovaný výskum za použitia performancie pre identifikovanie „skrytých“ a „nevidených“ aspektov miesta. Hlavne v druhom prípade bol vstup zameraný na ritualizované správanie, v hľadaní posvätnosti miesta. V súčasnosti miesta, mestá, ale aj krajina strácajú svoj duchovný rozmer. Čo je dôležité, je hľadanie a opätovné etablovanie mýtickej krajiny. To sa deje za znova objavovania už spomínaného animistického prístupu ku svetu.
Výskumnou lokalitou pre overovanie týchto nadobudnutých princípov a prístupov sa stalo Jurigovo námestie v Karlovej Vsi v Bratislave. Mestská časť sa mi stala laboratóriom na formulovanie myšlienok a ich overovanie v praxi, ktoré neskôr poslúžili ako vstupné dáta do verejnej, dvojkolovej architektonickej súťaže na revitalizáciu tejto lokality vyhlásenej Metropolitným Inštitútom v Bratislave v roku 2021. S naším návrhom, ktorý vznikal v spolupráci s architektonický štúdiom Guláčová + Šereš Ateliér sme postúpili do druhého kola a umiestnili sa na honorovanom štvrtom mieste. Performatívny prieskum bol zrealizovaný ako kolektívna akcia v rámci workshopu „Ľudské hladiny“, ktorý som viedol pre o.z. Príchod Godota. Pomocou rôznych psychosomatických cvičení sa účastníci oboznámili s možnosťami rozdielneho vnímania prostredia, kde pomocou ritualizovaného hľadania posvätného v lokalite sa identifikovali potenciály, neskôr zapracované do architektonického návrhu.
Následné uvažovanie a súvisiace aktivity sa aktualizovali použitím práve spomínanej metódy rodinných konštelácií, ktoré rozširujú použitie o zmenu stávajúcej priestorovej situácie. Začiatkom roku 2024 sa v Slovenskej národnej galérii uskutočnilo jeden z posledných performatívnych predstavení, zameraných na prieskum objektu po jeho rekonštrukcii. Bola tu použitá kombinácia prístupov ako performatívny prístup v skúmaní architektúry tak aj snaha o harmonizáciu priestoru skrze konštelácie tiel, pohybu, materiálu a zvuku. Prvá časť sa uskutočnila v podobe workshopu pre verejnosť, ktorej sa zúčastnilo 35 ľudí, bola zameraná na zdieľanie performatívnych prístupov, zameraných na možnosti využitia v percepcii priestoru. Spolu sme aktivovali senzorický aparát pomocou rôznych cvičení, pracovať a dôverovať imaginácií, pomocou ktorej sa vieme dostať hlbšie pod kožu reality. Niekoľko hodinové cvičenia vychádzali priamo z metódy „Architektúra vnútorných vzťahov“ ktorá je navrhnutá priamo na sprostredkovanie nástrojov a prístupov uchopovania priestorových kvalít, naladenie sa na prostredie a dôverovanie vlastnej intuícii. Následná kolektívna hodinová performancia využívala nadobudnutý vzdelanostný aparát, ktorý sa aplikoval na reálne harmonizovanie priestoru, nie len v materiálovom ponímaní, ale aj ako inštitúcie s kultúrno-spoločenským významom. Počas trvania udalosti sa pomocou zvuku rôznych materiálov, ako aj vlastného hlasu vytvárala zvuková kompozícia, ktorá rezonovala priestor k jeho následnému vyladeniu.
V rámci súčasných diskusií o tvorbe a vnímaní priestoru sa performancia ukazuje ako inovatívna metóda prístupu k dizajnu. Tento prístup presahuje tradičné rozdelenie na tvorbu a recepciu a otvára priestor pre komplexné prepojenie medzi tvorcami, užívateľmi a samotným prostredím. Performancia ako nástroj umožňuje nielen kritickú reflexiu existujúcich dizajnových riešení, ale tiež slúži ako prostriedok transformácie skúseností užívateľov. Pre inštitúcie sa performancia javí ako kľúčový nástroj pre zahájenie dialógu, ktorý prekračuje hranice bežnej interakcie s užívateľmi a zainteresovanými stranami v procese tvorby. Tento dialóg je o to dôležitejší, keďže architektonická prax sa často sústredí na objekty ako finálne produkty dizajnérskeho myslenia bez zohľadnenia širších sociokultúrnych kontextov. Performanciou je možné tieto objekty reinterpretovať a otvoriť nové perspektívy ich vnímania a používania. V praxi to znamená, že miesto a jeho konštelácie sú vnímané nie ako statické entity, ale ako dynamické siete vzťahov, ktoré sú neustále formované a transformované prostredníctvom interakcie. Tento živý spôsob uvažovania umožňuje všetkým účastníkom – či už sú to ľudia alebo neľudské entity – aktívne sa podieľať na tvorbe a reinterpretácii svojho prostredia. Takáto zmena perspektívy poskytuje kritický nástroj pre sociálnu transformáciu, kde priestor funguje ako katalyzátor emocionálnych a viscerálnych stavov, čím podporuje hlbokú transformáciu subjektivity užívateľov. Orientácia na prostredie ako na generátor zážitkov a emócií otvára cestu k vnútornej zmene a smeruje k novým horizontom globálnej zdieľanosti a vzájomnej zodpovednosti. Performancia tak v rámci dizajnu a architektúry predstavuje nielen metódu, ale aj filozofiu, ktorá hľadá nové spôsoby, ako myslieť a prežívať priestor. Vo svete, kde sú tradičné hranice čoraz viac prekračované a kde je potreba nového uvažovania akútnejšia než kedykoľvek predtým, ponúka performatívny prístup sľubný rámec pre inovatívne a udržateľné riešenia v urbanizme a architektúre.
Článek navazuje na disertační práci autora s názvem “Architektúra vnútorných vzťahov” zaměřené na propojení performance a architektury.
Úvodní obrázek: Brána, ktorej štrbinou preniká mesačný svit. Foto: Šimon Lupták
[1] Pojem „aplikovaná performancia“ je termín, ktorý sa vyvinul v spolupráci s Public Space Lab v Prahe
[2] HARVEY, G. (2015). The Handbook of Contemporary Animism. London: Routledge. ISBN 1138928976
[3] ABRAM, D. (2011). Becoming Animal: An Earthly Cosmology. London: Vintage. ISBN 978-0-375-71369-9, s. 27